Dysfunkcia sakro-iliakálneho kĺbu - úskalia diagnostiky a možnosti liečby z pohľadu neurochirurga

Abstrakt

Chrbtica ako dynamická štruktúra podstupuje nepretržité zmeny počas celého života. Unikátne anatomické usporiadanie jednotlivých štruktúr a ich vzájomné prepojenie umožňuje nielen prostý široký rozsah pohybu, avšak aj jej neustále prispôsobovanie sa požiadavkám záťaže človeka – nielen v aktuálnom pohybe, ale aj v priebehu starnutia a plynutia rokov.

            Spinálna neurochirurgia napriek intenzívnym a extenzívnym vyšetrovacím metódam nie je častokrát schopná presne identifikovať príčinu vzniku vertebrogénnych bolestí. Ich etiológia zostáva často nejasná, napriek rádiologickým vyšetreniam pacienta pre mnohé možné generátory bolesti a mechanizmy vzniku.

Dysfunkcia sakro-iliakálneho (SI) kĺbu je poddiagnostikovanou príčinou bolestí dolného chrbta (low back pain - LBP). Diagnostika je zložitá, príznaky dysfunkcie SI kĺbov sa prekrývajú s príznakmi postihnutia lumbálnej chrbtice inej etiológie. Diagnostika je založená na anamnéze - charakter bolesti, vyžarovanie, nadväznosť na špecifické pohyby a klinickom  vyšetrení - palpačná citlivosť, distrakčný test, obrátený Laségueov príznak, Patrickov manéver – FABER. Jednoznačný korelujúci rádio-diagnostický nález nie je často možné získať.

Použitie peri/intraartikulárneho ošetrenia SI kĺbu je považované za úspešnú diagnosticko-terapeutickú modalitu na rozlíšenie bolesti pochádzajúcej zo SI kĺbu od iných vertebropatických bolestí prejavujúcich sa pod obrazom LBP a radikulárneho syndrómu dolných končatín. Základným pilierom liečby je úprava každodenných aktivít a zaťaženia SI kĺbov, dobré vedenie a osvojenie si rehabillitačných cvičení a bandážovanie. Predpokladáme, že priame peri/intraartikulárne ošetrenie SI kĺbu môže prispieť k zlepšeniu a dlhodobo uspokojivému efektu u pacientov s dysfunkciou SI kĺbu a v kombinácii s rehabilitáciou môžu priniesť dlhodobú a dostačujúcu úľavu od ťažkostí.

Dôsledné určenie diagnózy a následne správne vybraný liečebný postup je kľúčom k dobrému terapeutickému výsledku, k zlepšeniu kvality života pacienta a zachovaniu jeho práceschopnosti a funkcii v rodine i spoločnosti. Zároveň bráni nadliečeniu pacientov a predchádza zbytočným operáciám.