VPLYV SPÔSOBU LIEČBY NA REHABILITÁCIU OTVÁRANIA ÚST PRI ZLOMENINÁCH DOLNEJ TRETINY TVÁRE

Abstrakt

Východisko: Dlhotrvajúca imobilizácia stomatognátneho systému v rámci konzervatívnej liečby zlomenín tvárovej kostry môže zanechať na tkanivách negatívne následky. Z toho dôvodu je tendencia prikláňať sa k chirurgickej liečbe, ktorá významne skracuje dobu liečenia a uľahčuje rehabilitáciu otvárania úst. Analýzou súboru nami liečených pacientov chceme potvrdiť správnosť teórií favorizujúcich liečbu bez rigídnej imobilizácie.

Súbor: Súbor tvorilo 80 pacientov so zlomeninami sánky. V skupine A bolo zaradených 46 pacientov liečených otvorenou repozíciou a osteosyntézou a v skupine B bolo 34 pacientov liečených rigídnou intermaxilárnou fixáciou.

Metódy: V oboch skupinách sme vyhodnocovali schopnosť abdukcie sánky meraním minimálnej interinciziválnej vzdialenosti. Taktiež sme zaznamenávali potrebu a spôsob rehabilitácie otvárania úst.

Výsledky: V skupine A došlo k úplnej úprave otvárania úst do 14 dní po operácii, do 6 týždňov bola úplne obnovená žuvacia funkcie. Naproti tomu v skupine B bolo po uvoľnení rigídnej fixácie potrebné rehabilitovať otváranie úst ešte 2 týždne, čo značne predĺžilo dobu liečenia.

Záver: Na základe našich zistení môžeme jednoznačne konštatovať, že u pacientov liečených otvorenou repozíciou a osteosyntézou dochádza k skoršiemu návratu k bežnému spôsobu života. Volené spôsoby rehabilitácie sú ľahko vykonateľné aj samotným pacientom a sú dobre tolerované. Naopak, pri dlhotrvajúcej intermaxilárnej fixácii dochádza k mnohým obmedzeniam funkcie a hygieny, ktoré môžu dosiahnuť až úroveň trvalých následkov.